Čo naozaj deťom dáva bežná počítačová hra

S manželom sme minule trošku filozofovali o tom, prečo tak ľúbime nechať sa unášať vlnami internetu, s nadšením sledovať, čo robia naši známi (aj neznámi), prečo nás čas strávený surfovaním tak napĺňa. Ja som noblesne argumentovala, že mať v ruke prístroj, ktorý nás na internet dostane, je akoby mať celý svet v dlani – prístup k informáciám je momentálny a to dáva človeku pocit akejsi moci. Čím viac vieš, tým viac sa cítiš pripravenejší a “istejší.“ Jeho napadlo ho, že časťou tohto super-puta je schopnosť internetu a sociálnych sietí okamžite uspokojiť inštinktívnu potrebu človeka spájať sa, byť časťou niečoho širšieho - keď sme ešte žili v jaskyniach, zgrupovanie sa znamenalo prežitie. Čo však deti – ako im prospieva (či neprospieva) čas strávený online, konkrétne hraním bežných hier? Lebo popravde, to je to, čo ich všeobecne na počítači alebo tablete baví najviac, zgrupovanie sa je v ranom veku sekundárne.

Ja nie som zástancom čierno-bieleho videnia tejto problematiky, a tak tento článok nebude križiackou výpravou proti hrám. Skôr chcem upozorniť na jeden dôležitý aspekt hrania hier spojený s chémiou v našom mozgu.

Pamätám, aká slávnosť to bola vypožičiať si Segu z Budovateľskej Ulice a naháňať super-ježka Sonica za cinkavými kolieskami. A naše prvé Nintendo a Super Mário! Ešte aj teraz si viem vybaviť, ako sa mi aj nohy dvíhali z kresla, aby som Máriovi pomohla preskočiť ponad korytnačku. A to nadšenie, keď sme prešli do ďalšej úrovne, to bolo vzrúšo! A potom sme alebo vyrástli alebo sa Nintendo pokazilo...

Odvtedy prešlo už veľa rokov a hry sú teraz sofistikovanejšie a ľahšie dostupné. Robia sa rôzne výskumy o tom, aký dopad na detský mozog hranie hier má, ak je dieťaťu dovolené hrať každý deň, deň za dňom, rok za rokom. Pri hraní hier sa vylučuje dopamín. Dopamín je pre človeka dôležitou látkou – zvyšuje zvedavosť, schopnosť učiť sa, dáva nám pocit, že cieľ je nadosah, stačí len za ním ísť, dáva nám pocit štastia a vzrušenia. Je to naše poháňadlo v reálnom živote – postavíme si cieľ a ideme za ním.

V počítačových hrách sú však tieto ciele len ako bubliny, žiaden ozajstný pokrok sa nedeje, je to len “akože“ a dosiahnuť takýto cieľ je poväčšine ľahké, takže pocit spokojnosti sa dostaví takmer okamžite. Z druhej strany, a čo je vážnejšie, keď detičkám dovolíme hrať každý boží deň, efekt bude podobný, ako pri prijímaní návykových látok: dopamín bude pravidelne zaplavovať tú časť mozgu, ktorá riadi našu schopnosť cítiť požitok, potešenie a opakovať tie aktivity, ktoré nám tieto príjemné pocity dávajú – čím rýchlejšie a efektívnejšie, tým lepšie. Lenže, ako vieme, čím viac si telo na tento extra dopamín zvyká, tým vyššie dávky potrebuje, aby ho vôbec cítilo.

Preto by som odporučila brať s rezervou vyhlásenia, že hry ako také významne podporujú kognitívne funkcie, koordináciu, schopnosť rýchlo sa rozhodnúť alebo pracovať v tíme – všetky tieto veci sa dajú robiť aj v reálnom svete a bez menšieho rizika, lebo pri nich sa pôžitok dostaví oveľa ťažšie – až po dobre odmakanej práci. Napríklad, hrou na hudobný nástroj, hádzaním lopty do basktebalového koša, robením modelov sopiek so spolužiakom.

Ak deti naučíte pozerať sa na počítačovú hru len ako na okrajovú zábavku, ak im budete svedomito vyberať hry špeciálne navrhnuté pre nich a limitovať ich čas strávený hraním, verte mi, že po rokoch si spokojne potľapkáte po pleci.