Detská psychika je krehká, pomôžme jej pevne stáť
Bolo to už dávnješie, keď sme pozvali k nám domov pohrať sa synovho deväťročného kamaráta, s ktorým chodil na futbal. Prišiel aj so svojím smartfónom. Asi si viete predstaviť, čo bolo... Obaja, ešte aj náš štvorročný, sedeli s hlavami pritúlenými k sebe a s otvorenými ústami sa zapájali do video hry. Darmo tam manžel nosil šachy a stolné hry a Lego a snažil sa ich zaujať... (aj mi bolo trochu smiešne, lebo vyzeral tak staromódne a naivne :-)). Naše deti si k tomu aj sadli, no kamarát vydržal len chvíľu, a tak o pár minút boli zas všetci pri telefóne. Ich "hranie sa" sa krútilo okolo toho, že chlapček posielal deti k nám každých desať minút zisťovať heslo na naše wi-fi, aby sa mohol pripojiť k online hrám. Keď to nepomáhalo, potom prišiel aj sám a dosť nástojčivo prosil. Veru, nebolo nám všetko jedno.
Žiaden rodič iste vedome nechce vybudovať svojim deťom zbytočnú závislosť už od útleho veku. O tom, čo sa deje na fyzickej úrovni, sme sa už rozprávali. Sú momenty, ako tieto, ktoré som odpozorovala ja, v ktorých je absolútne nepotrebné, aby sa dieťa so smarfónom, či tabletom hralo:
5-ročný chlapček na tablete v lôži divadla na detskom koncerte (jeho mamka mi povedala, že ho takto treba "zabaviť," aby vydržal do konca koncertu...)
10-ročné dievčatko na mobile na narodeninovej oslave v zábavnom detskom parku
piati 8-9 roční chlapci na jednom mobile, čakajúci na začiatok tréningu
7-roční počas prestávok v škole
keď je u nás návšteva alebo keď sme na návšteve my
keď cestujeme autom alebo vlakom
keď čakáme u lekára
Zaprotestovali ste pri posledných dvoch bodoch? Že čakanie a cestovanie je pre deti zdĺhavé? Je to pravda! Aj ja súhlasím - niekoľko-krát som sa prichytila, že siaham po tablete v aute či u lekára, aby deti "nevyrušovali," to jest, aby som sa ja nemusela trápiť s napomínaním alebo dohováraním alebo jednoducho s ich zabávaním. No odolávam a vypláca sa to. Prečo? Pozrime sa na to:
Keď viete, že budete niekde čakať, pribaľte si pastelky, pár papierov a zo dve-tri knihy. Okrem toho je veľká šanca, že v čakárni sú aj iné deti, s ktorými vaša ratolesť môže zabiť čas.
Cestovanie je kapitola sama o sebe - za oknom sa predsa toľko toho deje! Cesta autom tiež dáva priestor mnohým "mozog-cvičiacim" hrám - slová, čísla, abeceda, vlastné hádanky, spievanky, básničky, reťazové príbehy, hry s cudzími jazykmi (ak ste bi-tri-štyri-linguálni) - vymýšľajte pravidlá spolu. A keď sa vám už začne pariť mozog, strčte im do rúk nejaký snack, najlepšie taký, ktorý musia prštekami odniekial vyťahovať - ako napríklad hrozienka z krabičky. A bude ticho.
Keď aj v tom vlaku z Humenného do Sniny váš huncút začne z dlhej chvíle behať hore-dole a stokrát otvárať a zatvárať tie super-nové-sci-fi dvere, čo pípajú a svietia, a aj keď im bezvýsledne vysvetľujete, čo sa môže a čo nie, pretrpte si ten kúštik hanby, čo asi cítite a počkajte, kým im cudzí človek povie, aby prestali - účinkuje to ako čarovný prútik :-). Perfektný výchovný moment.
Čo tým všetkým klábosením chcem povedať je to, že keď deti trávia extra čas v digitálnom svete, ochudobňujú sa o strašne veľa dôležitých podnetov - vizuálnych, spoločenských, fyzických... A aj tých neveľmi príjemných, ktoré sú však potrebné pre plnohodnotný rozvoj ich osobnosti. Je to jednoduché ako facka: keď sa dieťa díva do hry, nevníma, nepozoruje, nevidí, nepočuje to, čo sa deje okolo neho.
Takže keď vám počas budúcej cesty autom váš päťročný povie - "Hej! Tadiaľ sme už raz išli!" - môžete sa v duchu usmiať.
Máte nejaké super-tipy, s ktorými sa chcete podeliť alebo ste videli deti s tabletmi v nečakaných situáciách? Napíšte nám o tom v diskusii.
